Čím dlhšie žijem na Madeire, tým viac si uvedomujem, že príroda nie je len krásna kulisa, ktorú vnímame svojimi zmyslami.
Je zrkadlom nás samých. Nášho vnútorného sveta.
Stromy zostávajú pevne stáť aj v prudkom vetre vďaka svojim hlbokým koreňom. Pripomínajú mi, že aj človek potrebuje niekoľko pevných opôr — odvahu, pokoru a disciplínu — aby dokázal prijímať a spracúvať životné zmeny. Zmeny, ktoré prichádzajú rovnako prirodzene ako premenlivé počasie — v posledných rokoch niekedy veľmi rýchlo a intenzívne. Niekedy aj z veľmi blízkeho okolia.
Oceán sa nikdy neprestáva pohybovať, a predsa má svoje jasné brehy. Podobne ako naše hranice, ktoré nás neoddeľujú od sveta, ale chránia.
A oblaky dokážu v priebehu niekoľkých minút zakryť celé hory, aby sa vzápätí rozostúpili a znovu prepustili svetlo. Ako myšlienky a emócie, ktoré prichádzajú a zasa odchádzajú. Môžeme ich len pozorovať. Nemusíme sa nimi nechať pohltiť.
Príroda sa zmenám nebráni. Nesnaží sa udržať niečo, čo už má odísť. Nepýta sa, či smie pustiť uschnutý konár alebo lístie. A neospravedlňuje sa za to, že potrebuje čas, aby znovu rozkvitla.
Rieka plynie. Menšie kamene a konáre strhne prúd, veľkým prekážkam sa vyhne. Nebojuje s nimi.
A stále plynie.
Príroda jednoducho rešpektuje svoje prirodzené zákony.
Možno práve preto sa v nej človeku tak dobre dýcha. Človek má totiž naopak sklon neustále upravovať prirodzený beh vecí podľa toho, ako si on predstavuje, že by mal život fungovať.
Neplynie.
Zachytáva sa vo svojich myšlienkových pasciach, v požiadavkách vlastného ega a vo vzorcoch, ktoré považuje za "bezpečný prístav" len preto, že ich dôverne pozná — často už od detstva.
A až v prírode si niekedy dovolí odložiť všetky svoje masky.
A slobodne sa nadýchnuť.
Batožina, ktorú nevidno
Keď som sa sťahovala na Madeiru, zbalila som si veci, zatvorila za sebou dvere a odletela cez oceán v ústrety novému životu.
Viditeľná batožina mala povolenú hmotnosť.
Tá neviditeľná žiadny limit nemala.
Priniesla som si so sebou oveľa viac, než sa zmestilo do kufrov. Oveľa viac, než som sama tušila. Staré príbehy, dávne bolesti, naučené spôsoby premýšľania aj presvedčenia, ktoré som počas cesty životom prijala za svoje. Niektoré pochádzali z raného detstva, iné z neskorších vzťahov.
Dlho som napríklad verila, že lásku možno stratiť vyjadrením nesúhlasu alebo nastavením jasných a pevných hraníc. Že povedať nie znamená druhého sklamať a možno dokonca stratiť.
Že „nie“ znamená byť sebecká.
Že byť milovaná súvisí s tým, či vyhoviem, pomôžem, pochopím, ustúpim alebo prevezmem zodpovednosť aj za to, čo v skutočnosti nie je moje.
Podmienená láska sa môže človeku zapísať hlboko pod kožu.
A keď sa s ňou neskôr stretne v iných podobách, môže mu pripadať zvláštne známa. Nie preto, že by po nej túžil, ale preto, že jeho myseľ už tento spôsob blízkosti pozná. Naučila sa v ňom pohybovať. Predvídať zmeny nálad, reagovať, vysvetľovať a prispôsobovať sa — len aby doma zostal pokoj a aspoň zdanie bezpečia. A hľadať chybu predovšetkým v sebe.
Z naučených myšlienok sa postupne stávajú automatické reakcie. Tie ovplyvňujú naše emócie, rozhodnutia aj spôsob, akým vstupujeme do vzťahov. A znovu a znovu tak pomáhajú vytvárať podobnú realitu.
Nie preto, že by sme si bolesť vedome vyberali.
Len opakujeme to, čo sme sa kedysi naučili a čo je nám „bezpečne“ známe.
Nový život však nevznikne len zmenou adresy. Ani oceán nie je dosť široký na to, aby nás oddelil od toho, čo zostalo neuzavreté v našom vnútri.
Môžeme odletieť na druhý koniec sveta, ale sami sebe sa nestratíme.
A je to vlastne dobre.
Madeira mi neposkytla úkryt pred minulosťou. Dala mi priestor vrátiť sa k nej inak. Z bezpečnej vzdialenosti, v tichu a s časom, ktorý som predtým nemala.
Uprostred prírody som sa začala učiť počúvať samu seba. Svoj tichý vnútorný hlas, ktorý som počas rokov na ostrove vnímala čoraz zreteľnejšie.
Začala som pozorovať svoje pocity a prejavy tela skôr, než sa zmenia na automatickú reakciu. Vnímať, čo sa vo mne odohráva, keď niekto prekročí moju hranicu, keď sa bojím odmietnutia alebo keď mám potrebu znovu niečo vysvetľovať a obhajovať.
Alebo keď sa snažím za každú cenu udržať pokoj a bezpečie domova, aj za cenu straty samej seba.
Začala som počúvať aj svoje telo, ktoré už na mňa doslova kričalo.
A konečne som si začala klásť tie správne otázky:
Je táto myšlienka naozaj moja?
Patrí táto vina mne?
Reagujem na to, čo sa deje práve teraz, alebo na niečo, čo som prežila kedysi dávno?
Odpovede neprišli naraz.
Niektoré sa objavili pri chôdzi popri levádach. Iné pri oceáne, v tichu vlastného domova, počas jazdy autom alebo v okamihoch, keď ma moja reakcia prekvapila svojou silou. Postupne sa začali otvárať aj príbehy, o ktorých som si myslela, že sú dávno uzavreté alebo zabudnuté.
Neboli uzavreté.
Boli len starostlivo zabalené v jednom z tých neviditeľných kufrov, ktoré som so sebou celé roky nosila.
Rozbaliť ich neznamenalo znovu v nich žiť. Znamenalo to pozrieť sa na ne očami dnešnej ženy, nie očami dieťaťa, ktoré vtedy nemohlo rozumieť tomu, čo sa deje.
Prijať, že niečo bolelo.
Prestať bolesť zľahčovať.
Uvidieť súvislosti.
A potom sa rozhodnúť, čo už so sebou ďalej niesť nechcem.
Starú batožinu však nemôžeme odložiť len preto, že je ťažká. Najprv musíme spoznať, čo v nej vlastne je. Jednotlivé veci vybrať a pomenovať.
Až potom ju dokážeme ľahšie odložiť.
Možno práve preto má zmysel pozorovať svoje myšlienky rovnako pozorne, ako pozorujeme krajinu okolo seba. Bez okamžitého hodnotenia. Bez súdenia seba aj druhých. S trpezlivosťou, zvedavosťou a láskavosťou predovšetkým k sebe.
Pretože to, čo sme sa kedysi naučili, sa môžeme aj odnaučiť.
Čo bolo naprogramované, možno preprogramovať
Nie jediným rozhodnutím ani zo dňa na deň. Ale zakaždým, keď starý vzorec rozpoznáme a vedome sa rozhodneme nereagovať rovnako ako predtým.
Medzi starým vzorcom a našou reakciou môže postupne vzniknúť priestor. Spočiatku možno len nepatrný okamih, v ktorom si uvedomíme:
Toto už poznám. Takto som reagovala vždy.
A práve v tomto okamihu sa rodí možnosť voľby.
Nemusím odpovedať rovnako ako predtým.
Nemusím znovu ustúpiť zo strachu, že stratím lásku alebo podporu druhého človeka.
Nemusím prijať zodpovednosť za jeho emócie.
Nemusím každého presvedčiť, aby moje rozhodnutie pochopil.
Môžem sa zastaviť. Nadýchnuť sa. A zvoliť inú reakciu.
A ak v danom okamihu neviem, ako reagovať, môžem situáciu jednoducho zastaviť. Dopriať si odstup a čas.
Mám na to plné právo. Každý človek ho má.
Jedna nová reakcia nezmení minulosť a možno nezmení ani celý život. Ale začne meniť jeho smer.
Je to ako otočiť kormidlom lode. Spočiatku sa zdá, že sa takmer nič nestalo. Až po čase si všimneme, že už plávame iným smerom — a aj cieľ našej plavby bude úplne iný.
Iná myšlienka môže viesť k inej emócii. Iná emócia k inému rozhodnutiu. A iné rozhodnutie postupne vytvára inú skúsenosť — a tým aj inú realitu.
Nie všetko, čo sa nám v živote stane, môžeme ovplyvniť. Môžeme sa však učiť ovplyvňovať, ako zareagujeme a čo s tým urobíme ďalej.
Korene, konáre a hranice
Príroda mi túto premenu ukazuje v obrazoch, ktorým niekedy rozumiem lepšie než slovám.
Pozerám sa na strom stojaci na horskom svahu, ktorého konáre ohýba vietor. Prežíva nie preto, že by bol nezlomný, ale preto, že má hlboké korene a zároveň zostáva pružný.
Pripomína mi, že hlboké korene, ktoré tvoria pevný základ stromu, a pružnosť jeho konárov nie sú protiklady. Rovnako môže byť človek pevný vo svojich hodnotách a pritom otvorený zmene. Môže v sebe prijať aj zdanlivé paradoxy.
Pevnosť neznamená strnulosť.
Sila neznamená necitlivosť.
A hranice neznamenajú uzavrieť sa pred svetom. Už vôbec nie sú sebectvom.
Sú prejavom úcty k sebe.
Aj človek potrebuje svoje korene. Vedieť, kým je, čo je preňho dôležité a kam už druhých nepustí. Potrebuje však aj pružnosť konárov — schopnosť učiť sa, meniť, prijímať a niekedy ustúpiť vetru bez toho, aby opustil sám seba.
Korene nevidno. Napriek tomu rozhodujú o tom, či strom odolá búrke.
Možno je to rovnaké aj s prácou na sebe. Väčšinu z nej okolie nevidí. Odohráva sa v našom vnútri a v každodenných rozhodnutiach. V malých zmenách reakcií, v pokore priznať si vlastnú chybu, v odvahe prijať zodpovednosť aj v disciplíne znovu sa vracať k sebe.
Podobné je to s oceánom.
Môže byť pokojný, divoký, priezračný, modrý aj takmer čierny. Jeho hladina sa neustále mení, ale breh zostáva miestom, kde voda spoznáva svoju hranicu.
Vlna naň narazí, ustúpi a znovu sa vráti.
Tak niekedy prichádzajú aj staré strachy. Myslela som si, že už zmizli, a ony sa vrátia s ďalšou vlnou. Rozdiel je v tom, že dnes už viem, že nemusím vstúpiť do každej búrky. Môžem ju pozorovať. Môžem ju nechať prejsť. Môžem zostať bezpečne stáť na svojom brehu.
Hranice nie sú odmietnutím lásky.
Sú miestom, kde prestávam opúšťať samu seba.
Keď človek začne odkladať starú batožinu, nevznikne v jeho vnútri prázdnota, ktorej sa tak obával.
Vznikne priestor.
Pre pokoj. Pre odvahu. Pre pokoru. Pre nové vzťahy aj nový spôsob prežívania tých súčasných. Pre lásku, ktorú si netreba zaslúžiť poslušnosťou, výkonom ani neustálym dokazovaním vlastnej hodnoty.
A aj pre vďačnosť.
Za to, kde dnes som.
Za oceán, hory, lesy a vietor, ktorý niekedy odnesie aspoň časť toho, s čím si neviem rady. Za ľudí, pri ktorých nemusím byť niekým iným. Za dobré a kvalitné jedlo. Za obyčajné chvíle, v ktorých sa zdanlivo nedeje nič veľké — a predsa v nich človek zrazu pocíti, že žije.
Za poznanie, že sebaláska nie je sebectvo.
Že láska bez podmienok sa nezačína tým, že ju konečne dostaneme od druhých, ale aj tým, že ju prestaneme odopierať sami sebe.
Vďačnosť pre mňa neznamená popierať bolesť ani tvrdiť, že všetko, čo sa stalo, bolo správne. Znamená prijať, že práve tu dnes stojím.
So všetkým, čo bolo.
So všetkým, čo je.
Aj s tým, čo ešte len príde a o čom zatiaľ nič neviem.
So všetkým, čo sa stále učím.
Že žijem.
Prijatie nie je rezignácia
Je to okamih, keď prestanem bojovať s tým, čo už zmeniť nemôžem, a svoju pozornosť — a tým aj energiu — obrátim k tomu, čo ešte zmeniť môžem.
A to som ja sama.
V prijatí je aj dôvera v proces života. Nie presvedčenie, že všetko, čo sa nám stane, je samo osebe dobré. Niektoré udalosti bolia, niečo nám vezmú a niektoré skúsenosti by sme si dobrovoľne nikdy nevybrali.
Napriek tomu sa aj to zlé môže napokon obrátiť v náš prospech — podľa toho, ako s tým naložíme a ako na danú situáciu zareagujeme.
Niekedy práve bolesť otvorí dvere, ktoré by sme si inak nevšimli. Ukáže nám starý návyk, vzťahový vzorec alebo spôsob premýšľania, ktorý nás už dlho drží na mieste. Kedysi nás možno chránil, dnes nám však prestal slúžiť.
Vo chvíli, keď ho dokážeme uvidieť a pomenovať, vzniká možnosť zmeny.
Nemusíme byť vďační za všetko, čo sa nám prihodilo. Môžeme však veriť, že nič z toho nemusí zostať len ranou. Môže sa stať oknom, ktorým do nášho života vstúpi nové svetlo. Príležitosťou pochopiť samých seba, zvoliť inú reakciu a zmeniť smer, ktorým sme doteraz kráčali.
Možno práve to znamená veriť v proces: nevedieť presne, kam nás cesta vedie, a predsa dôverovať, že každý vedomý krok nás môže priblížiť k sebe.
A že aj keď zatiaľ nevidíme zmysel toho, čo sa deje, cesta nás môže viesť správne — k tomu, čo je pre nás dobré.
Možno práve vtedy sa človek prvýkrát skutočne nadýchne.
Keď pochopí, že nemusí ďalej niesť každý kufor len preto, že ho nesie dlho. Že môže prijať, čo ho minulosť naučila, a predsa ju nechať tam, kam patrí.
Za sebou.
Sloboda pre mňa dnes neznamená život bez väzieb, zodpovednosti alebo strachu. Znamená možnosť rozhodovať sa vedomejšie. Nastaviť hranicu bez nekonečného pocitu viny. Povedať áno, pretože ho skutočne cítim. A povedať nie bez toho, aby som sa preto považovala za zlého človeka.
Znamená zostať sama so sebou aj vo chvíli, keď sa to niekomu inému nepáči.
Stále sa to učím.
Niekedy urobím krok vpred a potom sa na chvíľu vrátim k starej reakcii. Niekedy svoj hlas počujem jasne a inokedy ho znovu prekričí všetko, čo som počúvala predtým.
Ale už dokážem rozlíšiť hlasy, ktoré mi nepatria.
A tiež viem, že cesta späť k sebe nie je jeden veľký návrat.
Je to mnoho malých návratov.
Ako špirála, po ktorej sa niekedy vraciame k rovnakým témam, ale zakaždým už z trochu iného miesta. S novou skúsenosťou, hlbším pochopením a možnosťou zareagovať inak.
Zakaždým, keď sa zastavím a naozaj sa počúvam.
Zakaždým, keď rozoznám starý vzorec a zvolím novú odpoveď.
Zakaždým, keď sa namiesto strachu rozhodnem pre dôveru, namiesto potreby zavďačiť sa pre pravdivosť a namiesto úteku pre vedomé prijatie toho, čo práve je.
Kedysi som si myslela, že cesta cez oceán ma dovedie k novému životu.
Dnes mám pocit, že ma predovšetkým doviedla späť k sebe samej.
Nie ku konečnej, hotovej verzii seba samej. Taká možno ani neexistuje.
Doviedla ma na začiatok ďalšej cesty, ktorá sa už najskôr nikdy neskončí.
Ale tentoraz po nej nejdem s kuframi plnými toho, čo mi kedysi naložili druhí.
Postupne ich odkladám.
Zostávajú mi voľnejšie ruky, ľahší krok a viac priestoru na nadýchnutie.
Predo mnou sú hory a oceán.
Za mnou staré brehy.
A niekde medzi nimi sa konečne učím byť doma sama v sebe.
